Prosinec 2011

Život pod maskou

5. prosince 2011 v 17:26 | Miya Saito |  Naše keci
Každý z nás žije svoj život pod maskou. Niekedy si to ani neuvedomujeme ale je to tak. Naša maska je to, ako chceme aby nás ľudia videli. Väčšina z nás sa snaží byť bezstarostná, usmievavá, pritaeľská. Nikto sa predsa nechce kamarátiť s nejakym utrápeným chudákom. Preto si často nasadzujeme masku. Sme smutný ale tvárime sa, že nie sme. Každý z nás ma niečo, čo skrýva pred svetom. Môžeš s niekym chodiť do triedy 7 rokov a potom až zistíš, že ten tichý bifloš je vlastne skvelý chalan, ktorý sa učí len preto, že ho k tomu rodičia nútia. Zakazujú mu všetky voľnočasové aktivity, keď bol malý nemal žiadne hračky v jeho izbe je len postel a skriňa. Má ťažký osud ale ty to nevidíš. Prehodíš s ním občas pár slov ale to je asi tak všetko.
Nedávno som na MTV videla program o jednej strednej škole v USA. Bola to umelecká škola. Študenti boli na seba zlý, boli sútaživý a zákerný. Škola pre nich pripravila challenge day. Na tomto dni boli z dvoma psychológmi. Tý im povedali o živote človeka a o tom ako ho vníma spoločnosť. Potom nasledovali aktivity. Žiaci sa rozdelili do skupín a debatovali. V jednej skupine bol chalan, ktorý bol dlhé roky šikanovaný a s ním bol v skupine aj jeho šikanátor. Ten chlapec celý čas snil o živote jeho tyrana, ale napokon zistil, že ten tyran nemá taký úžasný život ako si predstavoval. Aj človek, ktorý iným ubližuje má svoje problémi. Niektorým pomáha posmiavanie sa druhým, zvyšujú si tak svoje ego. Chlapec, ktorý bol šikanovaný odpustil svojmu tyranovi. Keď chlapec povedal svojej skupine, že sa pokúsil o samovraždu, všetkých to šokovalo. Až vtedy si uvedomili, čo tomuto človeku spôsobili.
Prečo si svoje chyby uvedomíme vždy neskoro? Čo by sa stalo ak by sa ten chlapec zabil?
Tak trochu som odbočila od témy ale týmto prípadom som chcela poukázať na to, že každý s nás niečo skrýva pred svetom. Každy má nejaku predstavu o tom aký by chcel byť. Preto si v spoločnosti nasadzuje masku aby nikto nevidel to, čo na sebe nenávidí. Ja som napríklad vždy chcela byť flegmatička. Verím, že keď tvoj nepriatel nepozná tvoje skutočné city a pocity tak máš šancu ho poraziť. Nie vždy sa mi to darí ale niekedy mám rada svoju masku. Keď sa človek hrá na bezcitného má to v živote jednoduchšie. Každý človek by však mal mať niekoho, kto ho naozaj pozná. Komu môže povedať všetko. Pred kým si môže dať dole tú masku. Inak sa ten človek zblázni. Život bez priateľa je ten najhorší trest pre človeka.

Zlý nápad

3. prosince 2011 v 21:58 | Miya Saito |  Naše keci
Za posledné roky som sa zmenila. Na jednej strane sa z toho veľmi teším, no na druhej mi chýba stará Miya. Dnes som sa zázrakom dostala na konohu.cz. Pozerala som si tam staré FF-ky. Čítala som si komenty. Bola som na seba hrdá. Čakala som, že moje príbehy boli horšie. Teraz som však sklamaná. Prečo aj teraz nedokážem tak dobre písať? Prečo nemám žiadne nápady? Svet anime už ide mimo mňa. Stáva sa so mňa obyčajné dievča. Nie, že by to nebolo super, ale trochu ma to mrzí. Chcela by som znovu písať. Chýba mi to. Lenže sa bojím, že nemám o čom.Asi to nebol moj osud. Možno som nikdy nemala písať. Škoda.. Je zaujímavé, že až teraz som si uvedomila, že na niektoré moje výtvori som fakt hrdá.