Leden 2012

Nechcem žiť život plný klamstiev

28. ledna 2012 v 22:55 | Miya Saito |  Naše keci
Neznášam keď musím klamať. Viem, že niekedy je to lepšie než pravda. Niektoré lži dokážu menej ublížiť než pravda. Nechcem jej už viac klamať. Robiť veci za jej chrbtom a tŕpnuť či sa to dozvie. Proste je mi ľúto, že keď chcem ísť niekam s inými kamoškami, nemôžem jej to povedať. Inak by robila scény, že prečo ju nikam nevoláme. Ale niekedy proste chceme byť samé, bez nej. Dnes sme boli u jednej kamošky a farbili sme si vlasy. Ona o tom nevie. Celý deň som radšej nebola na skype aby ma nevolala niekam von. Nechcela som jej klamať. Nechcelo sa mi vymýšlať nejakú super ťažkú historku. A teraz mi to je ľúto. Budúci týždeň idem na jednu akciu. Dostala som ponoku ísť autom bez nej. Prijala som to a ked sa to ona dozvedela začala ma citovo vydierať. Bohužial na mňa to jej vydieranie už neplatí, jediné prečo som povedala, že si to ešte premyslím bol ten zlý pocit z toho, že som jej klamala. A teraz som v zaujímavom postavení. Buď pôjdem s jednou kamoškou skôr abo s tou druhou neskôr. Osobne mi to je úplne jedno. Ale obe odo mňa očakávajú, že pôjdem s nimi. Aj keď tá druhá, chápavejšia mi chce len dobre a povedala, že nechce na mňa tlačiť ja neviem čo si vyberem. Ďalšia možnosť je vymlamať sa z toho a mať pokoj. Ale nechcem mať zlé svedomie. Nechcem byť stále tá klamárka.
Môj ex mi raz povedal, že táto pesnička mu pripomína mňa. Občas si myslím, že mal pravdu.
P.S. Tento článok je možno trochu nezrozumiteľný ale je to stále čerstvé.

I don't know, funny

20. ledna 2012 v 19:43 | Miya Saito |  Naše keci
Už dlho som chcela napísať článok ale nemala som tému. Dnes ju však mám. Pohádala som sa s kamarátkou.
Niektorých ľudí proste nechápem. Možno sa ich snažím pochopiť až keď sa hádame, inak ich pocity ignorujem. Je pravda, že nie som moc citovozaložený človek. Pri bežných veciach nerozmýšlam nad tým, čo by moje konanie mohlo spôsobiť. Niektorý ľudia si totiž všímajú každú maličkosť, každú tvoju zlú reakciu voči nemu ti hneď hodia do tváre. Dnes som absolvovala hádku o tom, že prečo jednu kamošu nevolam na fotenia. V mojom chvylkovom záchvate pravdy som je povedala jeden z dôvodov a to je, že ona je strašný narcis a vždy ma najviac fotiek. Na to sa hneď urazila. Potom som sa s toho snažila vykrútiť hlavným dôvodom a to je, že ja si proste nespomeniem. Proste ja viem, že je to blbe ale ja som radšej z jednym človekom než z grupou. Preto berem ako prirodzene, že ju nezavolam. Nechápem jej logiku. Ona dobre vie, že keď chce fotiť stačí povedať a ja spravím tie foto. Ona dobre vie, že s ňou trávim najviac mojho času ale ona ho chce viac. Neznášam túto jej vlastnosť. Konečne to vyzeralo byť v pohode a teraz sa to takto pokazi. Teraz neviem som ja ta zla alebo ona? Možno robime chybu obe. Ale ako na to doplatí tretia kamarátka, ktorá chce tráviť nejaký čas len so mnou. Bez nej. Chápem jej ľútosť aj sklučujúci pocit aj mne sa to stáva ale nikomu nič nevyčítam. Snažím sa s týmito jej výčitkami žiť ale vždy do mňa vštiepy taký strašný pocit viny, že sa ho nedokážem zbaviť. Momentalne sa cítim zle ale zároveň som navštvaná.

Každý by mal ísť svojou cestou a nie tou, čo okolie od neho vyžaduje. Bohužial nie vždy je to jednoduché.

Happy B-day

5. ledna 2012 v 12:13 | Miya Saito |  Oznamy
Hups! Pred dvoma dňami mal blog 3-tie narodeniny. Je sranda ako dlho vydržal. Stále som tu sama ale mám to tu rada. Zmenil sa z toho neosobného blogu na osobný. Anime sa tu už moc nezjavuje ale nevadi... Stále sa sem rada chodím vypisovať. A návštevnosť? Nie je taká aká by sa na 3-ročný blog patrila ale vzhľadom to tempo, ktorým pridávam články sa tomu ani nečudujem. Možno by som sa mala snažiť ale načo? Som celkom rada, že je tento blog taky aky je. Aspoň sa nemusím báť vypisovať svoje problémi. Tak dúfajme, že to vydrží ešte rôčik :)
Obrazok je taky spomienkovy na prvý design :)